Brodím sa po pás v príjemne chladnej rieke. Nohy sa občas šmýkajú na veľkých kameňoch a náčelník našej skupiny ma poháňa, aby som vytiahol kameň zaťažujúci sieť. Je síce leto a teplota okolo tridsať stupňov nad nulou, ale riečny vietor dáva pocítiť silu krajiny, z ktorej vanie. Toto je v mojom živote prvá seriózna rybačka. Keď sme delili úlovok na štyri časti, „ďaďa Valera“ ma pochválil: „Je z teba dobrý pytliak…“ Až pri mojom nechápavom výraze tváre mi vysvetlil, že takto na dvanásť metrov dlhú sieť s malými očkami je zakázané loviť. Rieka Aldan je jedna z dva a pol milióna ruských riek. Patrí k tým menším, hoci tu pri nás je už široká ako Dunaj v Bratislave. Preteká ďalekým východom a vlieva sa do Leny – najväčšej rieky republiky Sacha – Jakutie, ktorá je zase najväčšou republikou Ruskej federácie. Aldan je aj názov mesta kde som prišiel pred vyše dvoma rokmi. Vzniklo pred necelým storočím ako mesto zlatokopov a dodnes je ťažobný priemysel jeho základnou charakteristikou. Prišiel som sem, aby som sa zapojil do práce saleziánskych misionárov, ktorí zo Slovenska prišli už pred tridsiatimi rokmi. Založili tu farnosť a mládežnícke stredisko, ktoré je široko ďaleko jediným svojho druhu.
Kolegovia rybári sú z dedinky Ugajan, ktorá je od Aldanu vzdialená asi osemdesiat kilometrov, no, na rozdiel od mesta s týmto názvom, touto dedinkou rieka Aldan aj skutočne preteká. Je to jeden zo spôsobov ich obživy, popri poľovníctve, zbere lesných plodov a popri „Aleňovodstve“. „Aleňovodstvo“ je sprevádzanie stád sobov po rozľahlých územiach tajgy ďalekého východu. Žiaľ, tento spôsob obživy je v súčasnosti na ústupe. Posledných dvadsať kilometrov sa do dedinky Ugajan treba plaviť po rieke. Iný dostupný spôsob dopravy v lete neexistuje. V zime je to ľahšie. Teploty klesajú aj pod päťdesiat stupňov pod nulou a rieka sa od konca novembra do mája stáva cestou prvej triedy, omnoho lepšou, ako obyčajné letné cesty. Do tohto osídlenia nevedie plynovod a elektrina sa vyrába len s pomocou naftových generátorov. Chýba tu aj kanalizácia či vodovod. Aj toto je realita dvadsiateho prvého storočia. Zato sú v dedine s asi tristo obyvateľmi štyri obchody, mobilný vysielač, malý kultúrny dom a základná škola s jedenástimi triedami, ktorú navštevuje asi šesťdesiat žiakov. Do tejto školy sme prišli pomáhať s organizáciou letného tábora. Spolu s otcom Jozefom, ktorý je zakladateľom a patriarchom Jakutskej misie, a dobrovoľníčkou Marínou sme tu strávili vyše dva týždne.
Denne k nám prichádzalo asi tridsať účastníkov, hlavne z mladších tried a po nich starší žiaci. Deti sú všade rovnaké. Zvedavé, citlivé i hravé. Tieto deti sú väčšinou z evenkijských rodín. Evenkovia patria spolu s Dalganmi, Čukčami, Juakagirmi a inými k tzv. „maločíselným národom severu“. Niektoré z národov, s ktorými tu prichádzame do kontaktu, majú už len niekoľko stovák členov. Na tábore im pomáhame aj s angličtinou. Je to pre nich životná príležitosť. Samozrejme, v tomto veku si to ešte neuvedomujú a táto časť programu je skôr trpená. Pre mladých je tunajší spôsob života veľkou výzvou a takmer všetci hľadajú príležitosť čo najskôr odísť za prácou, alebo štúdiom do väčších miest. To, čo dnes, podľa môjho pozorovania, západný svet často s námahou vyhľadáva, je pre miestnu populáciu nevyhnutnosť, ktorú nateraz nedokáže plnohodnotne doceniť.
Sledujem a obdivujem ľudí, ktorí tu žijú. Takýchto dedín už nie je veľa, ale nie sú ani raritou. Existujú aj osídlenia omnoho vzdialenejšie od civilizácie. Ich život je nutne spätý s prírodou, hlavne s riekou. Leto je krátke, no intenzívne. Slnko v lete zapadá len asi na dve hodiny a podobne v zime sa len na chvíľu ukáže. Za tri mesiace sa stihne zasadiť, vypestovať i pozbierať úroda. Rieka sa oteplí natoľko, že pre deti je celodenným „akvaparkom“. V skalách pri rieke, asi pol hodiny pešej chôdze od dediny, sú pozostatky prírodných chladničiek. Na jar, keď sa topí rieka, sa sem nanosia kryhy, ktoré vydržia do konca leta. Tu sa kedysi skladovali zásoby sobieho mäsa.
Súčasnosť je ovplyvnená minulosťou. Komunistický režim nariadil ako treba žiť, čo sa môže, alebo nemôže robiť a v čo sa má, alebo nemá veriť. Miestne prírodné náboženstvá, zvyky a tradície išli do úzadia, ako aj kočovný spôsob života. Môj obdiv patrí tým, ktorí si privykli a prijali nové podmienky. Moja úcta však patrí tým, ktorí objavujú zabudnuté a obnovujú zničené. Tým, ktorí majú otázky a hľadajú na ne odpovede. Tým, ktorí sú otvorení poznaniu a pravde.
Pozorujem a kontemplujem život v jeho extrémnej podobe. Prijímam účasť na tom, čo žijú ľudia v týchto končinách a lepšie spoznávam aj sám seba. Nie všetko prijímam ľahko. Nie na všetko si viem zvyknúť hneď. No je tu veľa krásy. …a ako napísal velikán ruskej a svetovej literatúry: „Krása spasí svet.“ Spolu s bratmi saleziánmi i dobrovoľníkmi ju vnímame v prírode aj v ľuďoch, ktorí napriek ťažším životným podmienkam s nádejou hľadia do budúcna. K tomuto pohľadu sa pripájame aj my.
Tehlička